Prebdená noc, keď mesiac nám svietil,
ja túžil som okúsiť med z tvojich pier,
no pohľadom sklamal som sklonením k zemi
a pripustil myšlienku falošných hier...
Spomienky na sľuby trápia ma stále
a pýtam sa: “Kto má na svedomí strach?“,
že láska už nebude nikdy tá prvá,
už cítim sám v srdci pretekať prach...
Nemôžem zabudnúť na tvoje pery -
-sú lákavé pod svetlom tisícich sviec,
nemyslím, milujem a tajne verím,
pravdou a láskou sa nechávam viesť...
Nemyslieť na teba bolo by ničím,
som spútaný láskou, vždy vidím ťa stáť
nad pocitmi ticha a chorálov planét
a nad všetku lásku vždy budem si priať...
Odpustiť sám sebe - je to však ťažké,
veď klamal som do očí – vraj nemám ťa rád,
bola to hlúposť – je nechcel som, vážne!
Odpusť mi ešte dnes, navždy sa vráť...
Komentáre