Sedím si na lúke plnej kvietkov a čakám
až sa prichádzajúce s dochádzajúcim vymení.
Okolo slniečko, nebo, vtáčiky, vesmír -
- Prosté a nádherné...kto ich ešte vidí?
Stále prúdiaci prameň myšlienok
A okolo pramene riek smrti...
Tma a len zriedka občas záblesk,
Búrka zväčšujúcich sa iskier –
- úsmev z večnosti na tvári a otáčajúci sa tieň...
Zvuky frekvencií nasávajúcich bdelým potomkom
Prítomnej budúcnosti možnosti na nečas
Farebnosti večnosti...v šate bytosti všadeprítomnej,
Očarujúcej zázračnosti...
K smiechuchtivosti pridať zápal omedzení
Lapačov a iných druhov –
-V četne aj tých najnevinnejších
prehreškov bez uchádzačov...
Závany divných pachov vznesených
Z pozostatkov živých mŕtvol blúdiacich
V oslepujúcom svetle, spaľujúc
V sebe všetok ostávajúci život...
Nenásytnosť zásobujúc biedu
Živí ochotu biednych nepovstať,
Pochybné pohyby hmoty hustia
Intenčne plášte a chránia rozruch...
Zanedbateľné veci fluktuujú hlavami
Tvorov a tak znechutený odlietam naspäť
K slniečku s vtáčikmi, tam na konci neba
Rozlúčim sa a vesmírom poputujem sám...
Komentáre